unnamed (4)

Zaujímavosti o Pycovi

  • Pre seba nenašiel lepšiu školu ako hotelová akadémia a gymnázium ho nelákalo. Akadémiu bolo treba študovať päť rokov, chcel maturovať starší, dospelejší, schopnejší sa správne rozhodnúť, čo ďalej. Lenže medzitým do jeho života vstúpilo rádio a úvahy o kariére hoteliéra či o sprevádzkovaní vlastnej kaviarne alebo cestovnej kancelárie veľmi rýchlo upadli do zabudnutia.
  • Mäso nejedol dvanásť rokov, nevie si spomenúť, ako chutí, navyše mu smrdí. Zhnusilo sa mu v hotelovej škole, keď bol známkovaný za jeho odšľachovanie. Hneď si predstavil pitvu. Nepáči sa mu, že musia zomrieť, aby sa on nasýtil. Ako osemročný mal traumu z toho, keď mu babka pripravila zajaca, ktorého predtým nosil v tričku. Dal mu meno a potom som zistil, že je v kastróli a mám si dať dupľu. To v ňom zanechalo stopu, aj keď to možno nebol hlavný dôvod, prečo prestal jesť mäso. Skrátka, mal som pocit, že to bude zdravšie a že keď mu mäso bude chýbať, tak sa k nemu vráti. Napokon mu nechýbalo.
  • Sám hovorí, že nie je vegetarián, len neje mäso. Snaží sa stravovať zdravo. Príležitostný pohárik neodmieta, chutí mu víno aj pivo, nejaká tá „žúrka“ je takisto vítaná, ale opitého ho asi neuvidíte. Aspoň nie na verejnosti. Byť vegetariánom zahŕňa aj istý životný štýl a on týmto triezvo zmýšľajúcim a cieľavedomým ľuďom nechce robiť hanbu. Veľmi nerád sa chodí stravovať do reštaurácií. Jemu tam nechutí. Vždy má pocit, že by to vedel vylepšiť. Málokedy sa naje mimo domu, stáva sa to len vtedy, keď je k tomu prinútený, lebo nie je doma.
  • Ako dieťa mal veľmi rád zvieratá, ale vetu, že by chcel byť zverolekárom nikdy nevyslovil. Viackrát však povedal mame, že by chcel byť učiteľom. V puberte neskôr prišla túžba študovať cudzie reči a stať sa prekladateľom a nakoniec si splnil sen prácou hudobného redaktora v časoch, keď sme bez rádia novú hudbu takmer nemohli počúvať. Nechcel byť moderátorom a keď sa z neho stal moderujúci redaktor, vždy mu veľmi záležalo na tom, aby robil autorské relácie o hudbe, teda ani v tom ,,menej populárnom rozhlasovom moderovaní” nevyhľadával najpočúvanejšie časy. Vždy vysielal večer, keď počúvanosť rádií klesá pod úroveň denného priemeru. Pracuje ako moderátor, ale necíti sa ním byť. Viac ho oslovuje práca redaktora. Skôr sa považuje za sprievodcu, výpravcu, ako to raz povedali iní na adresu iného. Jediné, v čom sa naozaj cítil dobre, bol Slávik. Hudbu má oveľa radšej ako spoločenský tanec. A neprekážalo mu, že ide o anketu popularity. Hudba sa má robiť pre ľudí. Vždy si potrebuje všetko, čo odmoderoval, spätne pozrieť, lebo potrebuje vidieť, ako to vyzeralo. Potrebuje spätnú väzbu. Keď ešte robil v rádiu, tak si prvý rok, dva, pravidelne nahrával relácie, aby vedel, kedy už prekročil hranicu, ktorá nie je vhodná. Nebyť Oľgy Záblackej, asi by ho nikdy nikto nedonútil posadiť sa aj pred mikrofón. Dodnes si spomína ako sa kolega Arieli vtedy chytal za hlavu: „ Z neho moderátor nebude!“ V rádiu robil dva roky bez nároku na jedinú korunu, z čistej lásky k hudbe.
  • Mama mu je dodnes vzorom svojou pokorou a čestnosťou, takisto nebohá teta Mária, ktorá ho naučila ľudskosti a večnému optimizmu, spomienky na ňu si ponesie až do hrobu. Mamina je jeho najväčším motivačným prvkom.
    Vždy sa veľmi teší zo všetkých jeho úspechov, napríklad z prvej nominácie na ocenenie OTO. Keď vidí, ako ju to teší, dáva to aj Martinovi akýsi nový zmysel.
    Martin bol dieťa Petržalky a keďže boli blízko k rakúskym hraniciam, „chytali” rôzne rakúske rádiá a on ich počúval. Ako dieťa bol skôr samostatný až samotársky. Mal taký vlastný svet a aj preto dnes občas vyhľadáva chvíle, keď môže byť sám. Akosi mu to zostalo a regeneruje tak telo a ducha.
    Dospievanie ani nejako veľmi nevnímal. Ako 10-ročný chodil von s o štyri roky staršou sestrou a jej kamarátmi. Bol zvyknutý na to, že je všade najmladší. Málokedy si rozumel s mladšími ľuďmi. Odmalička vyrastal medzi staršími súrodencami, takisto v rádiu bol najmladší a vo vzťahoch s ostatnými sa pohyboval vždy s rozdielom takmer jednej generácie. Dnes má tridsať rokov a najlepšie si rozumie s ľuďmi, ktorí majú o niekoľko rokov viac ako on. Keď ním riadne švihala puberta, vyhlásil, že rodičia mu na svadbu nepôjdu, ožení sa v rifliach a v tričku a potom pôjdu s manželkou na pizzu a rodine to len oznámia.
    Keďže sa narodil v októbri, zimu má rád čiastočne . Prekáža mu len fakt, že slnko svieti iba pár hodín, ak sa vôbec ukáže. Keď je treskúca zima a svieti slnko, má zimu rád. Radšej mrzne, než sa potí.
  • Učil sa síce na samé jednotky, iba raz mal jednu dvojku, ale v ničom školu nereprezentoval. Na strednej škole upredňostňoval cudzie jazyky, priemer mu kazila trojka z matematiky. Inak bol veľmi dobrý žiak. Škola za čias totality mu čítanie kníh znechutila. Po sérii ľahkých kníh od Michaela Conellyho, prešiel na súčasnú literatúru od mladých, pomerne neznámych autorov, číta väčšinou knihy v angličtine.
  • Internet vníma ako svoju prácu, preto ho prestal využívať na zábavu, nechatuje a ICQ vyhodil už pred rokmi.
  • Raz si povedal, že jeho logom môžu byť lekárne: had stočený okolo misiek váh.
  • Dva čerstvo odšťavené pomaranče znamenajú pre neho ideálny štart do nového dňa.
  • Jeho soundtrackom leta 2007 je už definitívne album producenta, dídžeja a hudobníka menom Mark Ronson.
  • Veľmi rýchlo pochopil, že váľať sa ako tuleň na pláži vzdialenej 20 metrov od hotela, do ktorého ho priviezla cestovka, nie je nič pre neho. Vďaka tomu, že je mladý a bez záväzkov, mohol vycestovať na vlastnú päsť, kam chcel a limitovali ho iba financie. Najviac precestoval so štábom štúdia AKIS. Vtedy nadviazal viaceré kontakty po Európe a teraz ak niekam chce ísť na dva-tri dni, tak skúsi zavolať tým ľuďom, či by mu nemohli poskytnúť nocľah. Sníva o tom, že jedného dňa sa štyria-piati zoberú a autom prejdú Európou bez plánu. Ale dokáže cestovať aj sám. Neťahá ho amerika ani iné exotické krajiny, je skôr európsky turista. Z krajín, ktoré navštívil sa mu najviac páčilo Grécko a Portugalsko. No očaril ho aj Berlín. U neho však nie sú dôležité ani tak pamiatky, ako skôr nálada a ľudia. Dnes má veľa priateľov v rôznych kútoch Európy a tak ako on u nich, aj oni majú uňho vždy dvere otvorené. Cestovanie mu dáva reštartovanie, regeneráciu, oddych a energiu. Cestovanie je, podľa neho, dobré aj na uvedomenie si vlastnej lokálnej “malosti”, ktorá niekedy Slováka núti zbytočne sa udierať do hrude. V Grécku bol po dve letá, na dvoch rôznych aténskych univerzitách: Helénsko-americkej a Kapodistrian. V oboch prípadoch navštevoval letné programy pre medzinárodných študentov, študoval gréčtinu a tak trochu aj históriu.
  • Ďaleko pred všetkými fyzickými proporciami je pre neho dôležité, aby ženy či dievčatá mali v očiach iskru. Nikdy nebol na bábiky, no zároveň sa mu niekedy páčili prehnane dokonalé ženy. Má rád ženy, nie dievčatá, pri ktorých má pocit, že sa s nimi môže rozprávať a nemusí myslieť na to, o čom sa rozprávajú. U žien ho odrádza egocentrizmus, nadradenosť, takisto nemá rád keď sú vulgárne. Pozitívne môže byť, ak sa nesnaží získať si ho.
    Považuje sa za moderného muža, svadba pre neho veľa neznamená, láska a dôvera sú v jeho hodnotovom rebríčku podstatne vyššie. Svadby všeobecne nemá rád.
  • Má niekedy až prehnaný zmysel pre zodpovednosť, bez vodičáku nedokáže prejsť ani pár kilometrov, týka sa to aj daní, faktúr, účtov, je nervózny keď niečo nemá v poriadku.
  • Čo sa týka životných rozhodnutí, je veľmi racionálny, emócie idú bokom.
  • Medzi jeho obľúbené herečky patrí napríklad Zdena Studenková, či Táňa Pauhofová. Na Pyca zapôsobila ohnivá kráska Karin Haydu. “Mne sa veľmi páči Karin Haydu, pretože má v sebe niečo španielske, k čomu ja celkom inklinujem.”
  • Našťastie mu zdravie slúži, zatiaľ nemal nič vážnejšie ako chrípku. Dbá iba na to, aby neprechladol, lebo mu hrozí “vyradenie kvôli” krížom a chrbtici. Chrbát trénuje športom. Ale má okuliare. Má dioptrie na diaľku 1,5 nosí okuliare už od detstva a šošovky začal používať pred castingami na SuperStar. Používa dvojtýždňové mäkké šošovky. Okuliare nosí len k telke, aj  preto má už 10.rokov, ten istý rám.
  • Nakoniec sa Pyco po 14 rokoch rozlúčil s okuliarmi a kontaktnými šošovkami vďaka VESELY.. V júni 2012 bol Pyco na vstupnom vyšetrení v refrakčnom centre očnej kliniky VESELY . A mesiac nato absolvoval laserovú operáciu očí. Tá sa vydarila podľa plánu a Pyco vidí tak, ako nikdy predtým. Pyco sa na operáciu nevedel dlhé roky odhodlať… Je strašne vďačný, že sa dal prehovoriť, lebo váhal niekoľko rokov. Celá operácia aj s prípravou trvala päť minút a už v ten istý deň pozeral Pyco televízor bez dioptrií. Všetky okuliare si zabalil do veľkej škatule a odložil som si ich na pamiatku.
  • Absolútna strata anonymity – zvykal si a dodnes si zvyká na to, že ho ľudia spoznávajú v obchode, na ulici.
  • Zaujímavú zbierku má doma Pyco. Vlastní niekoľko pier, na čom by nebolo nič zvláštne… Pyco si však písacie potreby získava nevinným kradnutím. Jeho zlozvyk spočíva v tom, že vždy, keď si od niekoho pero požičia, automaticky si ho aj prisvojí. Či populárny moderátor.
  • Jeho prvá ozajstná dovolenka bola pred 14-15 rokmi v lete pri mori v Grécku. Šetril na ňu celý rok a nakoniec sa aj tak s priateľkou terigali na miesto autobusom.
  • Nevie odhadnúť mierku mierumilovnosti. Podľa jeho slov, vyžívajú len naivných a hlúpych. Raz sa mu stalo, že ho niekto chcel zneužiť obchodne. So skupinou ďalších umelcov bol oklamaný jednou podvodníčkou, ktorá skončila na polícii a potom vlastne  aj ona pôsobila mierumilovne. On využíva len dobré počasie. Nechce mať po boku ženu, ktorú využíva a ani nechce využívať ženu, ktorú má po svojom boku.
  • S neverou nemá skúsenosti . Láska a vernosť sú preňho rovnako dôležité . Takisto aj trpezlivosť a hľadanie či čakanie a spoznávanie.
    Čo by mal spĺňať človek, s ktorým by mal prežiť celý život, to netuší . Aj on sa každým rokom mení. A dnes má Martin na život celkom iný názor, ako keď mal dvadsať. Hovorí, že väčšina ľudí hľadá svoju druhú polovicu svojej duše. V istom zmysle to považuje za zmysel života. Podľa jeho slov, každý na to potrebuje istý čas, niekto celý život.  Myslí si, že odpúšťať treba. Aj keď ide o neveru. Nevie však, či by bol schopný v takom vzťahu pokračovať. Podľa jeho slov, láska potrebuje k životu  vnútorný pokoj, potom má aj trvácnosť a nejde len o flirt.
  • Veľmi rád by si čítačku aspoň raz v živote skúsil, len tak zo špásu, nevie aký je to pocit. Ale podľa neho asi by ho vypískali. Keď bol na cenách MTV, žasol nad tým, že každý jeden umelec svetového rangu išiel z čítačky aj v prípade, ak mal povedať len dve vety. Celé publikum si text prečítalo skôr, ako ho niekto vyslovil do obrazu.
  • Zareval  si možno len párkrát v živote, aj to len preto, aby  prekričal niekoho bezdôvodne kričiaceho. Ak ho niekto uráža svojou neprofesionalitou, či drzosťou, zatvára sa, ak sa dá, vyhne sa mu a nemá záujem s takým človekom komunikovať. Takže je skôr riadená strela s tlmičom.
  • Cédečiek má jednu plnú stenu a potom ešte v spálni asi desať políc.
  • Pyco už rok drží tréningový režim a minimálne dvakrát do týždňa so železnou pravidelnosťou športuje. Takže to, čo zhodil, zabrala na váhe svalová hmota, ale neschudol ani kilo..
  • Práca v divadle je preňho ako terapia. Sám hovorí, že vplývať na vnem a zmysly ľudí prostredníctvom hudby, ktorá je silná, pričom pre diváka je len jedným zo sprievodných javov celkového vnímania predstavenia. Preto neraz rád sleduje, ako sa diváci počas predstavenia tvária.
  • Je o ňom známe, že jeho veľkým koníčkom je cestovanie. Sám hovorí, že to bola pravda tak pred piatimi rokmi. Odvtedy cestuje maximálne v lete alebo občas odbehne na víkend, ale rozhodne už nie vášnivý cestovateľ.
  • Má strach, že bude žiť s pocitom, že bude mať z niečoho strach, zo všetkých možných chorôb a zlých veci.
  • Snaží sa žiť tak, ako by to mal byť posledný deň. Hovorí, že  nikto z nás tu nebude večne. Keď začal mať pred rokmi pocit že si nevie alebo nemá čas užiť života, začal  praktizovať trochu morbídnu predstavu: zobúdza sa s tým, že už zajtra môže skončiť vo vraku auta či inak. Snaží sa žiť najmä normálny život a kariéru vnímať ako druhoradú prioritu. Nemá žiadne konkrétne pracovné plány a sny, takmer nikdy nemal. Je preňho dôležité mať pocit, že objem práce zodpovedá príjmu, ktorý ho uživí. Možno to je tým, že pracuje od ranej puberty a niektoré obyčajné veci nestihol. Teraz mu je prednejšie venovať sa zvieratám, naučiť sa ďalší cudzí jazyk, naučiť sa hrať na hudobný nástroj a tráviť čas s rodinou. Odkedy je v televízií a pod nejakým verejným dohľadom, učí sa nebrať veci až tak vážne. Učí sa byť viac flegmatikom, čo je jeho problém, lebo všetko vždy analyzuje a rieši a chce vedieť, prečo sa veci dejú. Keď má pocit, že sa dejú negatívne veci, alebo sa okolo neho zhromažďujú zlí ľudia, tak sa snaží nájsť dôvody, prečo to tak je a čo môže urobiť pre to, aby stretával len ľudí s pozitívnou energiou. No a najdôležitejšie asi preňho potom je, aby sa aj na ľudí, ktorým môžem byť ukradnutý, alebo ktorí ho možno nemajú radi, nepôsobil nijako a sám v sebe bol vyrovnaný a vyžaroval podľa možností niečo pozitívne. “A snáď sa zmení aj ich zmýšľanie o mne, ale viac sa robiť asi nedá.”
  • Vzťah k zvieratám má veľmi pozitívny. Prešiel akvaristikou, choval papagáje a prepracoval sa k svojim najobľúbenejším mačkám, istý čas aj osobne pomáhal s depozitovaním mačiek vo vlastnej domácnosti. Dnes má svoju vlastnú krásnu čiernu mačičku a bieleho kocúrika.
  • Martin si rád sám varí. Aj keby robil niečo oveľa dôležitejšie, ako je moderovanie a bol by nejaká veľavážená osoba, nikdy by  si od nikoho nenechal nakúpiť suroviny. Je preňho podstatné, aby  si sám v hypermarketoch povyberal, čo chce kúpiť. Veľmi rád chodí na trh podporiť našich pestovateľov. Potom si to všetko donesie domov, urobí si systém a naplánuje, čo bude kedy variť. To by si neodpustil nikdy nikde. Ak niekam cestuje, vyhľadáva hotely, kde si môže sám pripravovať jedlá. Keď je v zahraničí, rád chodí do reštaurácií spoznávať miestnu kuchyňu, ale rovnako rád aj sám varí.
    Trochu rebeloval a experimentoval. Keď mu mnohí povedali, že sa k mäsu rýchlo vráti a nemá strúhať zásadového frajera, dali mu ďalšiu motiváciu. Znalosti z gastronómie mu len pomáhajú vytvárať nové jedlá. Už pri pohľade do chladničky či nákupného vozíka.
    Napríklad bavila ho na hotelovke technológia prípravy pokrmov, lebo to je do života. Síce veľmi rád varí, ale nie podľa receptov. Nerád robí cukrárske alebo pekárske výrobky, kde vždy treba dodržať nejaké pomery, aby niečo vykyslo, nevykyslo, alebo sa neskazilo. Sám hovorí, pri ostatných receptoch to je kreatívne, lebo v podstate stačí, ak vie, že bešamel mu vznikne z masla, múky a mlieka a zrazu sa do toho prihadzujú bylinky, korenie, spojí to s úplne iným druhom nie mäsa, ale zeleniny a človek kreuje… Jedlo je pre mnohých ľudí veľkou vášňou. Pre Martina Rauscha bola na začiatku jeho moderátorskej kariéry vášňou najmä hudba.  Receptov a dobrých kombinácií surovín pribúdalo, aj preto sa Pyco rozhodol vydať ich v knižnej podobe. Pôvodne vianočný darček, dnes kniha plná receptov. V jeho kuchárskej knihe nájdete návody na prípravu rôznych typov jedál z rozmanitých kútov sveta, najviac ho však ovplyvnila práve stredomorská kuchyňa. Všetky recepty majú jednu spoločnú črtu, ide o jednoduché kombinácie surovín, ktoré sú ľahko dostupné. Nechcel knihu vlastne ani krstiť. Zistil, že nikdy v živote nebol nervóznejší než tam. Ako sam povedal, zrazu sedíte pred ľuďmi, medzi ktorými je veľa kamarátov a novinárov. Prvýkrát sedel rozprával o knihe, ktorú si sám napísal, nafotil aj vydal. Rozprávalo sa o ňom, o jeho živote, o tom, čo je, a prišlo mu to tak choro „sebestredné“. Mal z toho, že prezentuje sám seba, dosť zvláštny pocit. Na druhej strane, zažil najkrajší pocit z vykonanej práce, aký kedy mal. Moderovanie sa nedá spätne ohmatať, môžete si to pozrieť, ale vždy je to len program, vnímate seba, sledujete, čo ste ako urobili, povedali. Kniha, to je niečo iné. Mám pocit, že to je kus zo mňa. Pri každom jedle si pamätám, ako vzniklo, spomínam si na všetky súvislosti. Táto kniha je pre mňa míľnik v živote, dodal.
  • Prvá kniha, to bola chôdza po tenkom ľade. Dával do nej jedlá, ktoré sám rád robí. Zároveň  chcel Slovákom ukázať, že tzatziki alebo gaspačo sa dajú spraviť ľahko z našich domácich surovín, hoci sa bežne v slovenských domácnostiach nerobia. Pri druhej knihe išiel na istotu, lebo nabral sebavedomie, že si môže dovoliť experimentovať, ísť do odvážnejších a vyzývavejších kombinácií. Stále sa snažil držať toho, aby si ľudia vedeli suroviny nakúpiť na Slovensku, no tiež prepašovať tam čosi, čo nepoznajú. V druhej knihe začal viac vymýšľať a kombinovať, keďže tá debutová bola aj pre neho akousi sondou, či jeho varenie bude niekoho zaujímať. Obsahovo je blízko k talianskej kuchyni, s trochou orientu a miešaním korenín, ktoré zas niekedy inklinujú skôr k indickej kuchyni. Opäť si všetko nafotil sám a každý recept má obrazovú prílohu. Kniha vznikala asi rok a je to taká jeho odpoveď a dúfa, že aj poďakovanie všetkým, ktorí si kúpili jej prvý diel. Za to aký mala úspech a pozitívne ohlasy. Títo ľudia s ním komunikovali formou e-mailov a aj na besedách mu naznačili, že naozaj nie je sám, čo sa stravuje tak, že neje mäso. No knihu si nekupovali len vegetariáni, ale aj tí, ktorí chceli nejakým spôsobom spestriť svoj jedálniček. Pretože každé jedlo, ktoré tam je, aj keď neobsahuje mäso, je kombinovateľné s akýmkoľvek mäsovým pokrmom.
  • Vyrástol s pocitom, že sny a ciele by sa mali kdesi stretnúť v realistických okolnostiach, takže vlastne už veľmi ani nesníva ale žije. Buduje si schopnosť byť v pohode, užívať si to, čo mu život a okolnosti poskytujú. Zdravie aj šťastie sú vzácne veličiny a často si uvedomuje koľko mu ich život doprial.
  • Jeho mamina je úžasná kuchárka. Ona varí tradične, ako sa sama naučila. A Pyco robí skôr fúzie. Navzájom si však predávajú skúsenosti a rady. On vylepšuje jej tadičné veci, ale dáva tam ľahšie ingrediencie a ona si naopak skúša osvojiť nové suroviny, ktoré neboli kedysi dostupné. Najviac si však na ňu spomenie pri klasických buchtách, slížoch a haluškách. A dodnes nedá dopustiť na jej takzvaný „báleš“. “Je to kysnutý koláč so smotanou, ktorý sa pečie v rúre a podáva sa napríklad ku polievke. Bol som prekvapený, že mnohí Slováci toto jedlo nepoznajú. Je z oblasti, kde som vyrastal, kedže obaja moji rodičia pochádzajú z Dolnej Krupej pri Trnave. V trošku inej verzii som ho dal aj do knihy. Čiže v knihe sa ocitá fúzia maminej a mojej kuchyne.”
  • Vie plynulo po nemecky, za čias totality sa ju ešte na škole učil. Takže nemčinu mal krásnu, plynulú, len dnes je strašne pasívna. Takže nemčine rozumie, vie celkom slušne prekladať, ale nevie veľmi prekladať naspäť do nemčiny. Tlačí sa mu do toho angličtina, ktorú má ako najsilnejší cudzí jazyk. Z ruštiny si málo pamätá a jediné, čo sa ešte ako ďalší cudzí jazyk učil, bola novogréčtina, ktorú má na takej turistickej úrovni – dohovorí sa v základných frázach.
  • Bežný deň vlastne nepozná. Je v pracovnej alebo oddychovej fáze, alebo niekde medzitým. Raz pracuje pre televíziu, inokedy je zatvorený v kuchyni s fotoaparátom na krku, potom sa venuje besedám či workshopom o varení. Niektoré aktivity sú spojené s cestovaním a presúvaním, ďalšie zas znamenajú skôr psychickú záťaž, takže vždy vyvažuje to, čoho je aktuálne priveľa. Každý mesiac robí niečo celkom iné, než ten predošlý. Ako sám hovorí, naučil sa vytvárať aj čas pre seba. Pubertu a rannú dospelosť delil medzi školu a rádio. Keď mu po rokoch organizmus dal pár krát najavo, že chcieť a môcť sú dve celkom odlišné planéty, ubral. Na pracovné ponuky hovorí najčastejšie nie, potrebuje pár dní pre seba, keď vypne nielen telefón, ale aj telo a hlava. Problémy s chrbticou ho síce odlúčili od viacerých športov, ale naučili ho relaxovať, strečovať a držať sa v kondícii.