unnamed

Pomoc Afrike – Pyco v Ugande

 

Cestu do Afriky, konkrétne do Ugandy absolvoval v lete 2013. Prijal ju s radosťou. Jeho úlohou bolo ísť do terénu a zistiť, či peniaze naozaj dokážu mať vo forme materiálnej pomoci takú veľkú hodnotu. Na vlastné oči neskôr vraj zistil, že moc majú silnejšiu, ako si pôvodne myslel.

Dokument Pomoc Afrike – Pyco v Ugande, je sondou do toho, kam vyzbierané peniaze idú a prečo ich tam treba. Vďaka nemu všetci, ktorí chcú pomôcť, uvidia, čo v krajine skutočne chýba. Sú to predovšetkým toalety a pitná voda. Deti sa učia pod stromom, kam dochádzajú denne aj päť kilometrov.
Nosia rovnošaty, ktoré sú symbolom toho, že do školy patria. Preto, aby ju mali, urobia čokoľvek – napríklad chodia pracovať do kameňolomu, kde zarobia možno dolár na deň. Aj ten však musia priniesť mame, ktorá z neho rozdelí pre ostatných súrodencov. Až z toho, čo chlapcovi ostane, si na uniformu pomaly našetrí. Aj to svedčí o tom, že do školy deti chodia rady. Prejdú 3–5 kilometrov po hrboľatej kamenistej ceste a celý deň v škole nič nejedia. Nemajú čo… No útek alebo túžba „zdrhnúť“ nehrozí. „Kým u nás sa deti tešia zo školy, ugandské deti sa do nej tešia. A každú informáciu doslova hltajú.
Aj taká „maličkosť“, ako absencia latrín spôsobila, že väčšie dievčatá odmietali chodiť do školy. Na veľkú či malú potrebu chodili do húštiny – chlapci vpravo, dievčatá vľavo. Pätnásťročné dievčatá, ktoré sa v Ugande už bežne vydávajú a o rok už rodia, sa logicky zvykli už do školy nevrátiť, pretože použiť záchod v prírode pred chlapcami sa hanbili. „Odkedy však majú postavené cementové latríny, tento problém sa vraj nevyskytuje,“ informoval Pyco. Po použití toalety sa naučili umyť si ruky, čo ešte donedávna tiež nebolo samozrejmosťou.
Moskytiéry sú účinné v boji proti malárii, chudobní Uganďania ich však nemajú. Podľa Pycových slov je dôležité nedávať im finančnú, ale materiálnu pomoc. Najdôležitejšie sú moskytiéry pre rodiny, v ktorých sa už malária vyskytuje, na miestach, kde klíma nevyhovuje a prenos malárie infikovanými komármi reálne hrozí. Aby sme trochu pochopili Uganďanov, ešte donedávna tam vraj bola návšteva lekára manželmi vnímaná ako poníženie a hanba. Svoje manželky do nemocnice odmietli sprevádzať z dôvodu, že „majú veľa povinností“. Aj preto je tam osveta dôležitá. Z nemocníc vyrážajú raz za čas do terénu, kde robia testy na HIV, podávajú antimalariká, prvoradé sú tehotné a dojčiace ženy. HIV pozitívne presviedčajú, aby priviedli aj manžela, aby chorobu nešíril ďalej. Nehovoriac o používaní kondómov, ktoré je pre nich stále akýmsi tabu.
Za pomoc sú veľmi vďační. Sami pomáhali pri kopaní záchodov, aby im deti zo školy neutekali. Keď okolo nich prechádzali s logom Unicefu, vždy nám kývali, usmievali sa na nás. Boli vďační a ešte nemali byť za čo. Zmenu v ich životoch si spájajú s niečím, čo pre nich Unicef definuje. A to je veľmi dôležité.

Dohoda pred tvorbou dokumentu o Ugande znela: režisérka Mária Martiniaková si môže točiť, čo chce, moderátor sa zas môže na čokoľvek, čo mu napadne, pýtať. „V tak krátkom čase urobiť lepšiu sondu do krajiny, v ktorej sme boli, si neviem dobre predstaviť,“ zhodnotil Pyco. „Pamätám si viac, ako v tom krátkom čase stihla kamera zachytiť, ale myslím si, že je to pomerne dôverný opis toho, čo sme za ten krátky čas v najchudobnejších častiach Ugandy zažili.“ 

Zobraziť celý článok