„Televízia je cirkus“

Slovenský šoubiznis okúsil ešte ako školopovinný mladík. Vďaka programu Slovensko hľadá SuperStar sa stal idolom dievčat. Tie dnes v čase Eurosongu už majú dávno po maturite.

Ako sa vyštudovaný hoteliér dostane do šoubiznisu?
a som ešte ani nebol doštudovaný a už som si kvôli práci v rádiu vybavoval individuálne štúdium. Redaktorskou prácou sa to asi začalo, takže cesta by bola rovnaká bez ohľadu na to, čo som chcel študovať. Spoločným menovateľom bola skôr záľuba v štúdiu jazykov, keďže to bol dôvod, prečo som si vybral Hotelovú akadémiu a v rádiu som, okrem záujmu o hudbu, začal pracovať ako prekladateľ.

Dostať sa do rádia nebolo nikdy celkom jednoduché a do Funradia už vôbec nie. Kde sa zrodila prvá myšlienka skúsiť šťastie práve v rozhlase?
Od detstva som sa zaujímal o súťaže v popmusic, mapoval som hitparády, chcel som poznať každého interpreta, históriu aj nové trendy. Zrodenie prvých súkromných rádií po páde komunizmu mi otvorilo možnosti a veľmi som chcel pracovať ako redaktor. Vtedy nás bolo málo, až také ťažké to nebolo. Ak niečo človek veľmi chce, vie pracovať aj zadarmo.

ETV: Nechystáte návrat do rádia? Alebo je to už pre vás uzavretá životná kapitola?
Počas trinástich rokov, ktoré som si v rádiách odpracoval, som vysielal vždy len relácie, ktoré boli informatívneho charakteru, vyberali a predstavovali poslucháčom najhorúcejšie novinky alebo rešeršovali. Doba sa zmenila a informácie tohto typu nájdu dnes ľudia omnoho rýchlejšie na internete, navyše komerčné rádiá túto zložku celkom vyhodili zo svojich programových štruktúr. Kapitolu teda zatvorili rádiá, nie ja. A odkedy nie som pred mikrofónom, prestal som sledovať všetky prúdy, sústredil som sa skôr na okrajovejšie žánre.

Boli ste už na škole trochu exhibicionista? Chodili ste napríklad recitovať?
Recitovať som nikde nebol, ani mi to nešlo a nedokázal som sa niečo namemorovať. Vždy som všetko „obkecával“.

Bol prechod z rádia do televízie ťažký?
Práve naopak. Rádio je veľká škola, je dokonca na mentálnu prácu náročnejšie. Televízia má ďalší rozmer a mimika môže nahradiť veľa slov či prázdnych miest, ktoré v rádiu treba vyplniť slovom. Televízne moderovanie je preto jednoduchšie.

Ktoré z médií je vám momentálne bližšie?
Rádio ma naučilo, vychovalo a relácie, ktoré som robil, ma neraz aj vzdelávali. Televízia je veľký cirkus. Ale blízke aj vzdialené sú mi z rôznych pohľadov obe médiá.

Viete si dnes ešte predstaviť, že sa niekedy vrátite k tomu, čo ste vyštudovali?
M.R.: Predstaviť si to viem, ale skôr vo vyššom veku, keď budem mať chuť uskutočniť všetky skúsenosti a v médiách nebudem mať toľko možností ako doteraz. Nebude to pre peniaze, ale pre radosť. V gastronómii napredujem na vlastnú päsť a úroveň hotelových či stravovacích služieb aktívne sledujem.

Nechceli by ste si ešte zopakovať reláciu o varení?
Určite by som reálne zvažoval takúto ponuku, lebo varenie a gastronómia je moje hobby. U nás však televízne

Akú muziku momentálne najradšej počúvate?
Z toho, čo vašim čitateľom vari viac povie, ma naposledy zaujali nové albumy od The Killers, Lily Allen, zo slovenských ešte stále fičím na albume Müller spieva Lasicu, Lasica spieva…, často počúvam sólový debut Katky Knechtovej a veľmi sa mi páči, ako je ladený tretí album Katky Koščovej.

Ako vnímate slovenskú hudobnú scénu?
Mohol by som kritizovať, že stredný prúd nie je dostatočne pestrý a progresívny a vďaka tomu živoria všetky bočné či alternatívne žánre. Uvedomujem si však našu „malosť“, nedostatok publika pre špecifické smerovania a nízku kúpyschopnosť Slováka. Takže to je asi prirodzené prostredie a kvalita.

Kto formoval váš hudobný vkus?
Život sám, knihy, skúsenosti, ľudia, ktorých som stretol, miesta, ktoré som navštívil, situácie, čo som prežíval.

Ste skôr tímový, alebo sólový hráč – pokiaľ ide o moderovanie? To je skôr dané projektom. Keď som sám, chýba mi partner, s ktorým si môžeme nadhadzovať na smeč, a keď sme dvaja, tak zase nie je čas niekedy povedať všetko, čo chcem. Najlepšie je zdravé striedanie. Vo dvojici sa však lepšie improvizuje. S Adelou obzvlášť.

Čo bolo príčinou, že ste s Adelou pôsobili na obrazovke ako dokonalý moderátorský pár?
Neviem, my sme si nikdy nepripadali ako dokonalý moderátorský pár. Fungovať s Adelou však nie je taký problém, má veľký talent a schopnosť v krátkom úseku vtipne zareagovať na akúkoľvek situáciu. To sa človek nedokáže naučiť.

Markíza vraj chystá ďalší Let‘s Dance, čo tak dať to „dokopy“ opäť s Adelou?
Vo chvíli, keď odpovedám na túto otázku, môžem povedať len, že to je vo hviezdach.

Čo teraz bude nasledovať po Eurosongu?
Pošleme víťaza do Moskvy. (smiech) Ja si na chvíľu, dúfam, oddýchnem, pretože čoraz viac času trávim v strižni ako hudobný dramaturg pre seriál Rádio.

V čase, keď sa vysielala SuperStar, ste zažívali veľký nápor fanúšičiek. Bolo to otravné? Nerozbehlo sa vďaka Eurosongu opäť vyvolávanie neznámych dievčat, prípadne zvonia pri dverách?
Fanúšičky z čias prvej SuperStar už dávno zmaturovali. Tie novšie mi začali vykať a som pre nich „ujo Pyco“. Častejšie so mnou sympatizujú ich matky.

Počas SuperStar vás označovali za sexsymbol. Cítili ste sa aj vy tak?
Viac by ma trápilo, keby ľudia prepínali len preto, že sa na mňa nevydržia pozerať. Ale ako sexsymbol som sa necítil. Ako sa cíti sexsymbol?

Pred kamerou ste sa objavili nielen ako moderátor, ale aj ako herec. Aké je to byť hercom?
Nemyslím si, že som herec, aj keď niektoré upútavky, videoklip či minirola v seiáli si vyžadovali isté odosobnenie. Vtedy som sa len sústredil na to, čo treba urobiť, a snažil som sa zabudnúť na to, že kamera je určená na priamy pohľad a moderovanie.

Ktorá krajina vám najviac prirástla k srdcu?
Médiá ma pasovali za grékofila, takže to je asi odpoveď, akú čakáte. Všeobecne ma zaujal život stredomorských národov. Je pokojnejší, menej hektický a nám môže ukázať, že ani najhoršie veci v živote netreba prežívať tak tragicky. Z krajín a národov ma najviac zaujalo Portugalsko, Španielsko a spomínané Grécko, najmä jeho ostrovy.

Kam chodievate, prípadne čo robíte, keď si chcete poriadne oddýchnuť?
Spánok, kniha, dobré jedlo a trochu športu je kombinácia, ktorá u mňa funguje po celý rok. V lete alebo počas dlhodobejšieho voľna rád cestujem, trebárs aj na víkend do niektorého z európskych miest. V lete to je už tradične niektorý z gréckych ostrovov.

Ako ste sa dostali k divadlu?
Divadlo Meteorit ma pred tromi rokmi oslovilo, či by som nechcel skúsiť spoluprácu a vyšlo to. Momentálne sa podieľam na príprave už štvrtej divadelnej hry s medzinárodným obsadením.

Čo tam vlastne robíte?
Oficiálne to nazývam pozíciou hudobného dramaturga, t. j. lovím a objavujem hudby či neznáme kompozície, ktoré dotvárajú atmosféru alebo posúvajú dej. Pre posledné dve hry som niekoľko zvukov a atmosfér vyrobil aj sám na notebooku.

Čo vás fascinuje na divadle a práci, ktorú tam robíte?
Je to pre mňa ako terapia, vplývať na vnem a zmysly ľudí prostredníctvom hudby, ktorá je silná, pričom pre diváka je len jedným zo sprievodných javov celkového vnímania predstavenia. Preto neraz rád sledujem, ako sa diváci počas predstavenia tvária.