„Sám nohami na stole“

Zdroj: –
Dátum: 2007

Má všetky predpoklady na to, aby si užíval imidž celebrity. Toto slovo však nemá rád a skôr pripustí, že možno je trochu známy… Namiesto toho, aby vymetal smotánkovské párty, vyberie sa na trh, nakúpi a pozve domov priateľov na večeru. Nemá rád luxus, najšťastnejší je, keď si môže niekde v gréckej taverne s kockovanými obrusmi objednať baklažánový šalát, zapiť ho pohárom dobrého vína a len sa tak dívať na more… Sám, s nohami na stole…

Raz ste sa priznali, že za veľa vecí vo svojom živote vďačíte ženám. Mysleli ste tým hlavne mamu a tetu, ktorá sa o vás ako o malého chlapca starala. Povedzte, čo vám také ako malému chlapcovi vštepili, že to využívate v dospelom živote?
Som im vďačný de facto za všetko… Pochádzam zo štyroch detí, a keď ma mala mama ako tretie dieťa, musela nastúpiť do práce. Vtedy k nám začala chodiť teta, s ktorou som strávil veľa času… Hoci som z viacčlennej rodiny, bol som vždy veľmi samostatný a až samotársky. A keď sa tak nad tým zamyslím, istým spôsobom som samostatný a samotársky dodnes… Brat išiel do školy, sestra do škôlky a ja som zostal sám. Neprekážalo mi to, zahral som sa s hračkami a nikto mi pritom nechýbal. Áno, je pravda, že som mal okolo seba ženy, ktoré boli samostatné – mama bola toho príkladom. Sledoval som ju, ako zvláda prácu aj rodinu, vychovala nás a stíhala všetko… Myslím, že od nej som sa naučil pokore a skromnosti. Nechcem, aby to znelo tak, že sa chválim, ale keď niečo také v sebe objavím, viem, že to mám rozhodne po mame. A možno niekedy až prehnanú zodpovednosť. Nedokázal by som napríklad bez vodičáku prejsť ani pár kilometrov v aute – nedovolím si podvádzať… Týka sa to aj takých vecí, ako sú dane, faktúry, účty – som nervózny, keď niečo nemám v poriadku… A mám vzťah aj k rodinným hodnotám. Kedysi som sa proti istým pravidlám búril, ale vekom zisťujem, že nakoniec skončím ako moji rodičia…

Boli ste poslušné dieťa?
Bol som taký malý tichý špekulant.

Špekulant?
Niektorí ľudia, ktorí sa pohybujú na pódiu, tvrdia, že sa už odmalička predvádzali. Ja som bol presný opak. Snažil som byť sivou myškou a pritom som veľmi pozorne sledoval, čo sa okolo mňa deje. Bola to moja tichá taktika…

Ten exhibicionizmus sa prejavil až neskôr?
Myslím, že som sa ako skutočný exhibicionista ešte neprejavil a ani sa tak nestane. Ale asi istú dávku driemajúceho exhibicionizmu mám v sebe, lebo vo chvíli, keď sa zapne kamera, začnem byť niekým iným. A s vypnutím kamery sa zase veľmi rýchlo vrátim do svojej kože. Už v pätnástich rokoch ste mali jasné, že vás bude baviť cestovanie, a to bol aj jeden z dôvodov, prečo ste si vybrali štúdium na hotelovej akadémii.

Čo vo vás odštartovalo tento záujem o nepoznané krajiny?
Myslím, že som sa s tým už narodil, len som nemal šancu túto záľubu v detstve realizovať. Moji rodičia k moru nechodili, maximálne tak v lete na nejakú chatu na Slovensko… Ale áno, raz sme boli na Jalte na Kryme a dodnes si pamätám, aký som bol z toho nadšený… Odvtedy ma to vždy ťahalo niekam k moru a hotelovú školu som si vybral aj preto, lebo ma s ňou spájala vidina cestovania. Takisto som sa chcel učiť jazyky, a navyše škola trvala až päť rokov, takže ma čakal len rok vojny… Moja túžba pozrieť sa za hranice bola možno podmienená aj tým, že som býval v paneláku, odkiaľ som dovidel do Rakúska, ale hlavne som mal pred očami ostnatý drôt a počul streľby na ľudí, ktorí sa snažili plot preliezť. Každý večer nám nad hlavami preletela nejaká svetlica, lebo pohraničiari niekoho zbadali… V tom čase mi to pripadalo absurdné, nerozumel som tomu. Keď sa po revolúcii otvorili hranice, vedel som, že budem mať šancu cestovať viac ako moji rodičia, a začal som na tom pracovať.

Hotelka bola napokon veľmi užitočná škola – naučili ste sa variť, čo je u muža veľmi sympatická vlastnosť. Varíte rád?
Varím rád a veľa, málokedy sa stravujem mimo domu. Ani sa nepamätám, kedy som sa šiel najesť sám do reštaurácie. Stáva sa to len vtedy, keď som k tomu prinútený, lebo som mimo domu. Ale keď mám aspoň hodinku čas, idem domov a niečo si navarím.

Nie je to preto, lebo ste počas školskej praxe mali možnosť vidieť veľa kuchýň v reštauráciách a mohlo vás to odstrašiť?
Nie. Myslím si, že je už veľa dobrých podnikov, ale nemám rád tie typy reštaurácií, ktoré si potrpia na luxus len pre luxus… A takisto nerád chodím do reštaurácií, ktoré si pestujú akýsi imidž à la française, kde je všetko delikátne a prehnane cenovo nafúknuté. Radšej si doma uvarím špargľu, namáčam si ju v syrovej omáčke a zjem jej toľko, koľko chcem. Nepotrpím si zvlášť ani na stolovanie. Mám rád kvalitné jedlo a je mi jedno, že ho jem pri zafúľanom stole v Grécku z obyčajnej keramickej misky. Naopak, cítim sa výborne v spoločnosti Grékov, ktorí vedia vychutnávať jedlo, vypijú pritom veľa vína a všetko nahlas komentujú a chvália. Jedlo je tam naozaj fantastické a často lepšie ako v niekoľkohviezdičkovej reštaurácii. Podnik sa nemusí tváriť ako super len preto, že ponúka jedlo iba pre vyvolených, lebo dobré jedlo by malo byť predsa pre každého…

Mali ste pätnásť rokov, keď ste sa odvážne vybrali do Fun Rádia. Ako hovoríte, dostali ste sa tam „po schodoch“. Ale – prečo práve toto rádio vás zlákalo? Lebo v tom čase to bolo najlepšie rádio. Všetci boli ním očarení. Fun Radio vysielalo najskôr lokálne pre Bratislavu a západné Slovensko a ešte si pamätám, ako spočiatku do francúzskeho vysielania nabiehalo slovenské slovo. Bolo to jediné rádio, ktoré sa „dalo počúvať“, a ja som mal pocit, že keď preladím z O3, počujem rovnako aktuálnu zahraničnú hudbu na našom rádiu, pesničky, o ktorých som si myslel, že ich v našom éteri nikdy nebudem počuť. Fun Radio bola teda jediná jasná možnosť, kam sa pôjdem hlásiť o prácu…

Keď vás Oľga Záblacká zaúčala do kumštu moderovania, vraj kolega Arieli povedal, že z vás nikdy moderátor nebude…!
Áno, ale on len komentoval to, čo videl v mojej tvári… To zúfalstvo… Bol som presvedčený, že to nikdy nezvládnem. Bol som redaktor, zháňal som informácie a posúval ich ďalej, ale moderovanie a texty som niekedy tlačil zo seba so slzami v očiach. Chcel som zostať redaktorom, nikdy som sa ako moderátor necítil. Prvýkrát som sa v tejto úlohe objavil až v televízii.

Aké bolo vaše zoznámenie s kamerou?
Úplne prvýkrát som stál pred kamerou v súkromnej televízii Ľuba Beláka, ktorá vysielala pre Bratislavu. Štúdio sa nachádzalo v Rači a tam som v búdke za vinohradom, vykladanej papierovými obalmi z vajíčok, uvádzal denne hodinu-dve videoklipy a naučil som sa základy práce s kamerou. Mal som vtedy sedemnásť-osemnásť. Potom som prešiel do televízie Luna, kde som robil v podstate to isté, len v lepších podmienkach. Neskôr ma oslovila producentka Eva Poldaufová, ktorá pripravovala pre Slovenskú televíziu rôzne relácie, či by som nechcel nastúpiť do novej relácie o varení, lebo vedela, že rád varím. Potrebovali niekoho mladého a neznámeho v kombinácii s niekým veľmi známym. Pošťastilo sa mi tak moderovať reláciu Menu na striedačku s Mariánom Slovákom a Zdenou Studenkovou po celé tri roky. Keď sa teraz pozerám na tieto relácie, vidím mierne vystrašeného mladého človeka, ktorý mal niekedy sto chutí opraviť výpovede hostí, lebo čo-to o varení už vedel. Nebola to však moja úloha. Bol som moderátor a mal som vyzvedať od hostí nuansy varenia. Tváril som sa, že o tom nič neviem, ale pritom som veľmi dobre vedel, o čom rozprávajú. Zase som, podobne ako v detstve, len ticho pozoroval okolie a myslel si svoje…

Potom ste sa istý čas objavovali v relácii Cestuj s nami a tam ste si okrem moderovania vyskúšali aj iné funkcie.
Túto reláciu som robil celých jedenásť mesiacov a za ten čas som precestoval naozaj takmer celú Európu a aj kus Afriky a Ázie. Bola to doteraz moja najzaujímavejšia práca v televízii. Keď si spomeniem, ako som letel s vrtuľníkom nad Cyprom, v Turecku balónom, v Portugalsku sme sa plavili po rieke a na Sahare som dostal črevnú chrípku, je mi jasné, že niečo podobné obyčajný smrteľník nemôže za desať mesiacov zažiť… Písal som scenáre, moderoval a aj režíroval túto reláciu. Pre mňa to bola skutočne úžasná škola, lebo som sa naučil strih, takže dnes už viem, čo mám robiť, keď ma snímajú dve kamery – myslím pritom na prácu strihača…V tom období som fungoval ako stroj. Dva týždne som trávil so štábom na cestách a po návrate ma čakali ďalšie dva týždne nonstop pobytu v strižni. Pritom som si ešte „odskakoval“ vysielať do rádia. A práve vtedy, počas tých nočných pobytov v strižni, som nabral skúsenosti, ktoré som neskôr využíval ako hudobný dramaturg.

Vaša televízna kariéra sa začínala sľubne. Málokto sa hneď zo začiatku môže pochváliť, že dostal takúto príležitosť…
… ale ani ma nikto z týchto relácií nepoznal, keď som sa objavil v Superstar… Menu aj Cestuj s nami mali síce na tie časy slušnú sledovanosť, ale žiadne promo, a mne sa naozaj nikdy nestalo, že by ma „v civile“ niekto spoznal…

Nechceli by ste sa k podobnému typu relácie vrátiť?
Veľmi rád, len sa bojím, že dnes by to už bolo postavené na tom, že to moderujem práve ja. V poslednom čase mám pocit, že každý odo mňa čaká, že budem stále usmiaty a že minimálne niečo zatancujem… V každom prípade dokumenty by ma veľmi bavili. Taká cestovateľská gastronómia, to by bolo ono. Chodil by som navštevovať rodiny v niektorých krajinách a predstavoval by som divákom, ako žije napríklad mladá turecká rodina, čo si varia, kam chodia von. Nešlo by o reality show, ale o naozajstnú realitu. Keď som v cudzine, viac ako kúpiť si tričko do nejakého nákupného centra, ktoré môžem dostať aj doma za rohom, ma baví ísť sadnúť si do baru, kam chodia len domáci, nasiaknuť tamojšou atmosférou a porozprávať sa napríklad s barmanom. Lebo barmani sú veľmi dobrý zdroj informácií. Človek sa hneď dozvie, čo sa v meste deje zaujímavé. Keď som niekde sám, vždy si radšej sadnem k baru ako k stolu…

Vráťme sa ešte k práci. S príchodom Superstar ste sa zo dňa na deň stali známou osobnosťou. Museli ste si kúpiť čierne okuliare, aby ste si zachovali inkognito?
Ani nie… Ale Superstar som vďačný, že mi zmenila život. Nemyslím tým popularitu, lebo tá trvá vždy len chvíľu a vnútorne nie som vôbec stavaný na „showbizový“ život. Treba však povedať, že prvá Superstar mala ohromný úspech, všade nás spoznávali a ľudia si odo mňa pýtali autogramy. Nevedel som to stráviť, lebo keby som vynašiel liek proti nejakej chorobe, tak mi je jasné, že ma budú ľudia uctievať. Ja som však zatiaľ iba odrecitoval niekoľko viet na nejakej show, ktorá síce mala veľkú sledovanosť, ale stále sa mi to zdalo príliš málo na to, aby bolo veľa kriku pre nič… No klamal by som, keby som povedal, že mi nie je príjemné, keď ma ľudia majú radi… Po Superstar som si však veľmi rýchlo uvedomil, že potrebujem vypadnúť. Už trinásť rokov som pracoval v rádiu, ale nebol som verejnosti na očiach. Bola to televízia, ktorá mi vzala súkromie. A keďže som si mohol dovoliť na dva mesiace zdvihnúť kotvy a spojiť svoj pobyt v zahraničí aj s nejakým vzdelávaním, prišlo mi to vhod. Vždy mi bolo trochu ľúto, že som pre rádio nestihol vysokú školu a teraz som mal šancu konečne si doplniť vzdelanie a zbaviť sa stereotypu, akým som žil zo dňa na deň. Učinil som rozhodnutie – po rokoch som odišiel z rádia, vystriedal som prostredie a ľudí, vyhol som sa možným výčitkám typu, že som sa zmenil, odkedy som sa objavil na obrazovke, a rozhodol som sa pre samovzdelávanie. A – chcel som aj cestovať. Vďaka Superstar som dospel k tejto vážnej zmene vo svojom živote, a keď sa tak stalo, prišiel som na to, že rádio pre mňa nebolo až také dôležité, ako som si dovtedy myslel. Keď som sa chcel vrátiť po Superstar do starých rádiových koľají, už sa hrala iná hudba a ja som zrazu nebol v obraze. Akoby ma niečo predbehlo a už som nevedel naskočiť na ten vlak. Pocítil som to na vlastnej koži a aj moje okolie mi to dalo najavo, až ma to zamrzelo… Nakoniec som s týmto rozhodnutím spokojný, lebo odvtedy si žijem svoj vlastný život, mám veľa nových zážitkov a uvedomil som si, že sa dá žiť aj ináč, ako tráviť dni za počítačom v rádiu.

Darovali ste si slobodu…
Určite áno. A oddýchol som si, celkom som sa reštartoval, a keď som sa po lete vrátil, nikto nechápal, že sa teším na ďalšiu Superstar. Veľmi sa mi takýto bohémsky spôsob života zapáčil – pár mesiacov robiť a potom pár mesiacov oddychovať a venovať sa niečomu úplne inému. Mne nerobí problém sústrediť sa a pracovať veľa, ale potom rád „vypustím pneumatiku“ a začnem dýchať. A to sa mi odvtedy, odkedy je Superstar, darí. Práve takýto život je pre mňa ideálny.

Dostali ste krídla, máte pocit slobody ľudskej aj finančnej a môžete realizovať svoje sny. Ale prečo sa venujete práve gréčtine?
Inú možnosť som vtedy akosi nemal. Ako som spomínal, v priebehu dvoch-troch týždňov som sa rozhodol, že chcem ísť von, len som nevedel kam. Pôvodne som myslel na štúdium španielčiny – páči sa mi ten jazyk, v pláne som mal aj francúzštinu, ale na to by bolo jedno leto krátke, takže nakoniec z toho víťazne vyšlo Grécko. Už dlho som tam nebol. Moja dobrá kamarátka sa už dávnejšie vydala za Gréka, a keď som ju bol navštíviť, zistil som, že mám ten národ rád. Páči sa mi, ako si tí Gréci len tak „vysedkávajú“ v kaviarňach, nikam sa neponáhľajú a žijú bez stresu… Tak sa stalo, že táto kamarátka mi doniesla brožúru na jazykový kurz na súkromnú Helénsko-americkú univerzitu, ktorá organizovala denný kurz gréčtiny pre cudzincov. Súhlasil som, aj tak som nemal nič lepšie na pláne. Vtedy som ešte netušil, čo znamenajú Atény v auguste… Bola to náhoda, ale tento spôsob trávenia voľného času sa mi tak zapáčil, že keď som sa vrátil, začal som brať hodiny od učiteľa gréčtiny Sotirisa, ktorý je rodený Grék, ale žije na Slovensku. Na druhý rok som úspešne zložil prijímačky na školu Kapodistrian a zobrali ma. Znovu som sa ocitol v Aténach a sedem týždňov som strávil štúdiom gréčtiny. A opäť som sa stretol so starými známymi a našiel som si aj nových kamarátov z Nemecka, Francúzska, Španielska, Chorvátska, Srbska i Británie.

Máte v Aténach svoje obľúbené miesta?
Veľmi sa mi páči prístav Pyreas. Každý sa mi čuduje, čo ma na ňom tak priťahuje, ale možno je to preto, lebo doma takéto prístavy nemáme… Páči sa mi celá atmosféra prístavu a jeho okolie, krčmičky, krásne domy na okolitých kopcoch. Vedel by som si tam predstaviť vlastniť nejakú vilku, akurát ma známi varovali, že to nie je najlacnejšia lokalita… A takisto mi je veľmi blízka Akropola, vrch Likavitus a archeologická pamiatka Sunio. Tam dokážem sedieť na útesoch aj pol dňa.

Neviete, prečo je na Akropole toľko psov? Každú historickú pamiatku v Aténach stráži aspoň jeden pes…
Psy sa v Aténach premnožili. Ja som však v poslednom čase presedlal na mačky. A tých je tam tiež veľa. Ale psy sú v Grécku azda najlenivejšie na svete. Hocikde, aj uprostred križovatky, si ľahnú a nič ich neruší. Ako psy, tak aj mačky žijú v skupinách. Raz ku mne prišla jedna mačka, za ňou druhá a zrazu som ich mal okolo seba asi desať. Všetky som ich vyhladkával, ony sa nechali, boli veľmi prítulné. A zrazu jedna z nich, ktorá pripomínala skôr kefu na fľaše, začala prskať a skákať – uvidela totiž iného kocúra. Mne sa zdalo, že ma bráni pred tým prišelcom, ale zle som si myslel – ona len bránila svoje teritórium. Bola to kráľovná ulice, mala svojich poddaných a vládla im.

A čo ostrovy – ktorý z nich ste si zamilovali? Sú ľudia na ostrovoch iní ako vo vnútrozemí?
Zatiaľ som bol len na niektorých ostrovoch. Na Kréte, Santorini, Parose, Chiose, dvakrát na Lesbose – tam výborne varia… Ťažko povedať, či existuje rozdiel medzi vnútrozemskými Grékmi a ostrovanmi. Ľudia, ktorí sa presťahujú z ostrovov do mesta, budú v tomto prostredí asi iní a takisto ľudia z mesta sa správajú na ostrove ináč ako v meste.

Asi to more vplýva na ľudí svojím čarovným, uvoľňujúcim spôsobom…
No, podobne vplýva aj na mňa… Som presvedčený o tom, že keby sme mali more, sme celkom iný národ. Neboli by sme historicky tak oklieštení, ináč by sme vnímali svet okolo seba a neboli by sme zbytočne takí lokálpatrioti. Myslím si, že najviac sa bije za svoju národnú hrdosť do hrude človek, ktorý nehovorí žiadnym cudzím jazykom a prešiel ledva hranice svojho mesta. Keď niekoho takého stretnem, mám sto chutí vziať ho a vysadiť niekde ďaleko, nech sa pozrie, že na svete žijú aj iní ľudia, ktorí inak vyzerajú, inak rozprávajú a možno nie sú až takí pyšní na to, kto sú.

Gréci však majú byť na čo pyšní…
Oni aj sú. Niekedy až veľmi. Film Moja tučná grécka svadba je geniálnym obrazom typických Grékov. Stalo sa mi napríklad, že som nevedel nájsť nejaké grécke slovo a ani za svet mi nezišlo na um ani po anglicky. Tak som ho povedal po slovensky a snažil som sa ho opísať. Nakoniec sme zistili, že to slovenské slovo je podobné ako grécke. Je to pochopiteľné, lebo písmo k nám doniesli solúnski bratia. Ale keby aj to slovo nepochádzalo z gréčtiny, Gréci sú schopní vás donekonečna presviedčať, že všetko má svoj prapôvod na Peloponézskom polostrove… Niekedy to až preháňajú a rovnako ako v tom filme nastávajú komické situácie. Niekedy ma to vytáča a poviem im, že sa chvália vecami, ktoré vznikli pred tritisíc rokmi, akoby odvtedy nikto nič nové nevymyslel…

Pomaly sa dostávame k vašej obľúbenej aktivite – vareniu. Predpokladám, že v Grécku, krajine, kde je zelenina na každodennom jedálnom lístku, ste sa museli cítiť ako ryba vo vode, keďže ste vegetarián. Boli ste ním odjakživa alebo ste sa k vegetariánstvu dopracovali?
Som vegetariánom už štrnásť rokov. Jednoducho som zo dňa na deň prestal jesť mäso. Môj otec tvrdil, že to dlho nevydržím a zase sa k mäsu vrátim, ale nestalo sa tak. Mäso mi odvtedy nechýba. Stáva sa mi, že niekedy mám chuť vypiť viac mlieka alebo zjesť viac vajec, ale deficit mäsa som nepocítil.

Myslíte, že keby vaša partnerka jedla mäso, tiež by ste ho začali jesť?
Určite nie… Nemám problém s mäsom, v najhoršom by som ho pre niekoho aj pripravil, hoci sa mi naozaj hnusí hrabať sa v tých šľachách. A myslím si, že keď spálime človeka, musí „voňať“ rovnako ako pečené prasa… Je to určite morbídne, čo hovorím, ale viem si predstaviť, že je to tak. Ľudia boli kedysi určite vegetariáni… Ryby mám, naopak, veľmi rád, ale keď dostanem na tanier rybu aj s hlavou, nemôžem ju jesť – vidím to oko, hlavu…

Čo ste sa v Grécku z tých výborných zeleninových jedál naučili variť a čo si kuchtíte aj doma, keď si chcete pripomenúť túto krajinu?
Naposledy som si robil baklažánový šalát, po grécky sa to volá melidzano salata. Baklažán celý v šupke upečieme úplne do mäkka, ošúpeme ho, vidličkou rozhabarkujeme, pridáme sézamovú omáčku, bazalku, cesnak, podľa chuti olivový olej, osolíme, okoreníme a natrieme na pekne opražený toastík. Je to výborná vec. Alebo taká fazuľa, ktorú Gréci milujú. Veľkú fazuľu uvaríme, prelejeme paradajkovou omáčkou, pridáme olej… Veľmi rád si robím aj syrové koláčiky zvané tiropites – tiri je syr a pita koláč. Používa sa naň obyčajné lístkové cesto (pozor, je to jedlo, z ktorého sa priberá!), do ktorého pridáme pikantnú plnku z fety. Vlastne na plnku môžeme použiť čokoľvek – ja často experimentujem aj s fazuľovými strukmi – naplnené cesto prekryjeme a upečieme… Alebo tzatziky…

A propo, tzatziky. Dá sa u nás napodobniť grécky smotanový jogurt, ktorý používajú Gréci na tzatziky?
Dá. Prišiel som na to. Treba natrafiť na kvalitný smotanový jogurt – keď doň zaboríte lyžičku, zostane v ňom diera. Nemôžem povedať meno výrobcu, ale existuje, musíte hľadať. Vezmem dve veľké balenia tohto jogurtu, pridám dve veľké nakrájané a vyžmýkané uhorky, kôpor, olivový olej a veľmi veľa cesnaku – potom ma je cítiť dva dni, ale bez cesnaku tzatziky nie sú tzatziky…

Kde ste sa okrem Grécka cítili dobre?
Páčilo sa mi v Portugalsku. Ale aj v Nemecku, v Berlíne. Cítim tam zvláštne fluidum. Zdá sa mi, ako keby som sa prechádzal po bývalom Československu, ktoré sa adaptovalo do inej doby. Šiel som nadzemným metrom a zrazu som mal pocit, že tam patrím. Pozeral som sa na ľudí okolo seba a cítil som, že som súčasťou toho davu. To isté sa mi prihodilo v Aténach a aj v Porte. Pokojne by som na týchto miestach dokázal stráviť istý čas svojho života. Naopak, neviem prísť na chuť Francúzsku. Krajina je pekná, jedlo výborné, ale ja tých Francúzov nemusím. Oni sa majú totiž strašne radi… Ale riviéra je nádherná, rovnako sa mi veľmi páčilo v Bretónsku – zdalo sa mi, že som v rozprávke. Všetko tam bolo iné. Obloha akoby sa dotýkala zeme, pláže boli divoké, mal som pocit, že mám halucinácie…

Ochutnali ste aj typické francúzske špeciality – slimáky a žaby?
Nie, tieto kulinárske extravagancie som si odpustil, ale zato milujem všetko z mora, okrem mušlí – pripadajú mi veľmi neestetické. Ale na druhej strane chobotnica je veľká dobrota. Mušle sú veľké afrodiziakum… No vlastne aj baklažán… No vidíte… (smiech). Ale chobotnicu zjem na všetky spôsoby. Na ostrovoch ich pripravujú čerstvé na grile. Na Lesbose je známa špecialita chobotnica Kyklop. Chápadlá sa dusia v paradajkovej omáčke, ktorá je neskutočne pikantná, ale neviete sa jej dojesť. Jedlo sa podáva horúce, donesú ho v obyčajnej keramickej miske priamo z pece a v strede tróni čerstvé vajíčko, ktoré musíte okamžite rozmiešať, aby sa hneď stratilo v tej horúcej omáčke – preto sa táto špecialita volá Kyklop, podľa toho gréckeho obra s jedným okom. Je to úžasné… A na záver sa nesmiete hanbiť vytrieť šťavu z misky bielym chlebíkom…

A čo k tomu na zapitie?
Víno alebo úzo. Úzo sa pije vždy k jedlu. Keď si objednáte mezedes – viac malých jedál naraz, vždy si musíte dať aj niekoľko pohárikov úza alebo vína. Ja mám rád jedno aj druhé, ale keď mám na stole veľa jedla, musím ho preliať niekoľkými pohárikmi úza, lebo ináč by som nedokázal všetko zjesť. Úzo je skutočný aperitív…

Keď vás tak počúvam, mám pocit, že pomaly spejete k tomu, aby ste si otvorili vlastnú reštauráciu – možno nie zajtra ani pozajtra, ale o niekoľko rokov určite… Aké menu by ste v nej ponúkali? A v akom štýle by bola zariadená?
Určite by to nebola taverna s nejakým gýčovým Zorbom na stene… (smiech) Páčia sa mi veci, ktorým hovorím bezpohlavné. Človek nevie, kam ich zaradiť, ale zapadajú do scény. Napríklad v Berlíne sa mi páči jedna stará piváreň, ktorá si už pamätá nejeden žúr a priestor je zariadený v retro štýle akoby komunistického baru. Na stenách sú plagáty s vidinou „krajšieho zajtrajška“, sem-tam nejaká sovietska relikvia, ale nič nepôsobí silene. Celý dojem z pivárne je príjemný a milo vtipný. Rozhodne by som nechcel nič prehnane luxusné, prial by som si, aby tam mohli chodiť hostia neformálne oblečení, ale bontón by bol súčasťou nálady podniku. Aby to bola taká „drinkáreň“, kam prídu ľudia na pohárik-dva, kde sa môžu porozprávať, také intímne miesto na stretnutie s dobrou hudbou – na to si veľmi potrpím. Určite by tam nesmelo hrať žiadne rádio, nebol by tam ani televízor, len CD player. Jedlo by bolo fúziou všetkého možného – záležalo by na fantázii šéfkuchára, ale určite by išlo o zdravé, chutné a bezmäsité recepty. Napríklad taká zapečená plnená paradajka. To je jedlo, ktoré najlepšie chutí studené v lete – vydlabané paradajky naplníme zmesou z ryže, paradajkovej dužiny, bazalky a cibuľky, podlejeme pretlakom a olivovým olejom a zapečieme v rúre… Bola by to aj cesta, ako presvedčiť ľudí, ktorí si myslia, že bez mäsa by sa nenajedli, že sa mýlia. A že aj bez prílohy – hranolčekov a ryže sa dá výborne najesť a už vôbec ich netreba kombinovať v pomere 1 : 1. Mám totiž ešte stále zlú skúsenosť – a preto sa tak málo stravujem v reštauráciách – na otázku, čo ponúkajú bezmäsité, väčšinou znie odpoveď: zapekanú brokolicu a vyprážaný syr… Zo svetových kuchýň mám rád aj čínsku, lebo milujem ryžu a dokážem ju jesť hoci aj celý deň a na akýkoľvek spôsob.

Keď sme pri tej Číne, východ vás neláka?
Som samostatný cestujúci a do Ázie by som sa už musel vybrať s niekým, čo by možno mohlo predznamenať problém… A nie som až taký dobrodruh, že by som chodil s batohom. Pred desiatimi rokmi možno áno, ale už sa na to cítim „starý“, mám problémy s krížami a nemôžem spať len tak niekde pod širákom, lebo by som sa ráno nepohol…

Plánujete aj toto leto nejaký trip?
Určite by som chcel ísť aspoň na dva týždne do Grécka a mám v pláne vyskúšať Chorvátsko.

Spomínali ste, že vďaka kurzu gréčtiny ste si našli veľa kamarátov. Čo je podľa vás dôležité na to, aby priateľstvo vydržalo dlhšie ako jednu sezónu?
Neviem. Ťažko sa mi hovorí o dobrom priateľstve, keď neviem, čo je základom dobrého vzťahu. Vlastne ani neviem zadefinovať, aký vzťah by bol pre mňa ideálny. A nemám ani vyselektované pravidlá, podľa ktorých si vyberám ľudí za priateľov či partnerov.

Asi by tam mala byť nejaká sympatia.
Rozhodne… Málokedy som si rozumel s mladšími ľuďmi. Odmalička som vyrastal medzi staršími súrodencami, takisto v rádiu som bol najmladší a vo vzťahoch s ostatnými som sa pohyboval vždy s rozdielom takmer jednej generácie. Dnes mám skoro tridsať rokov a najlepšie si rozumiem s ľuďmi, ktorí majú o niekoľko rokov viac ako ja. Na druhej strane, keď počúvam dvadsaťročných, ich problémy sa mi zdajú veľmi vzdialené.

O čom ide reč v kruhu priateľov?
Väčšinou o hudbe, filme, knihách… Mám rád temné veci, horory, psychologické trilery, kde treba rozmýšľať, a tiež príbehy zo súdnej siene. Za najlepšiu vec, ktorú som videl na obrazovke, považujem seriál Heroes. Je to seriál o ľuďoch s nadpozemskými schopnosťami, ktorí o nich nevedia. Z herečiek milujem Cameron Diaz a jej filmy. Podľa mňa je stelesnením americkej blondínky, ale je to len jej imidž, ktorý výborne hrá – som presvedčený, že v podstate je celkom iná. Z posledných filmov, ktoré ma dostali, bol film Životy tých druhých. Pozrel som si ho trikrát, a keby nebol dostal Oscara, už by som neveril na žiadnu Akadémiu… A veľmi sa mi páčil aj Babel. Pri pozeraní tohto filmu som si uvedomil, že mojím snom je vyberať hudbu k podobnému typu filmu. Lebo práve v tomto filme bola excelentne spojená hudba s dejom – išlo o dvojhodinový videoklip plný emócií. Jednoduchý, krásny a pritom citlivý. Aj keď bola hudba miestami agresívna, bola citlivá. A hudba musí byť citlivá…

Keď sme už pri tej hudbe, pochváľte sa, čo ste na tomto poli naposledy skúsili?
Robil som hudobného dramaturga pre medzinárodný projekt Shakespeare: Sen noci svätojánskej. Bola to doteraz moja najväčšia výzva. Išlo o novú, modernejšiu podobu klasiky, kde sa dej z lesa prenáša do nočného klubu. Všetky postavy hovoria rečou Shakespeara, ale každý herec rozpráva vo svojom rodnom jazyku. A tak v jednom predstavení zaznieva čeština, slovenčina, maďarčina, angličtina aj poľština. Úlohu univerzálneho prostriedku pre komunikáciu tu zohráva práve hudba a v réžii Roberta Csontosa dotvára prostredie samotného klubu… Toto predstavenie sa bude hrať na Slovensku opäť na jeseň.

Aký vzťah máte k Shakespearovi?
Priznám sa, že doteraz som ho poznal len veľmi zbežne. Svojím spôsobom som vlastne „nevzdelanec“, lebo som skončil základnú školu a potom hotelovú akadémiu, takže ma všeobecné vzdelanie obišlo. Mám však celý život čo robiť, aby som si ho doplnil. Pracujem na sebe neustále, lebo si myslím, že človek by sa ani po skončení istého levelu vzdelania nemal prestať učiť nové veci… Pokiaľ ide o Shakespeara, prečítal som si Sen noci svätojánskej v angličtine aj v češtine. Je to na pohľad jednoduchá situačná komédia o láske, hra, ktorá bude zaujímavá a adaptovateľná ešte aj pre ďalšie generácie. V každom prípade ma tento projekt nadchol. Robiť hudobnú dramaturgiu je jedným z mojich hobby, ktoré ma baví, a celkom najradšej by som vyberal hudbu pre film. Žiaľ, to by ma neuživilo…

Jedného dňa ste sa objavili v kampani Avonu v boji proti rakovine prsníka. Necítili ste sa tam trochu stratený medzi toľkými krásnymi ženami?
Nie, všetky sú veľmi príjemné dámy. Hlavne Ada Straková, Alena Heribanová, Nora Beňačková, to sú „baby do pohody“. Keď som s nimi, mám pocit, že som stále na žúre. Vždy, keď sa stretneme, vládne veľmi príjemná atmosféra, a najmä v tejto kampani ide o dobrú vec, tak som ani chvíľu neváhal…

Ste populárna osobnosť. Ako sa vám darí žiť normálnym životom?
Čo znamená normálnym životom? Nebyť napríklad denne na titulke bulvárneho denníka. Asi nespĺňam predpoklady. Nie som blondína, nie som zvlášť pekný ani atypický a nemám prácu, ktorá by bola serióznejšia než showbiznis. Nie som pre bulvár zaujímavý a to ma veľmi teší. Nestriedam baby ani autá, nevyhadzujem si extrémne z kopýtka a kto by ma už len odfotil s plným košíkom zeleniny v supermarkete? Som spokojný s týmto stavom – môžem sa pozrieť sám sebe do očí a bulvár tiež nemusí riešiť, čo by mal o mne písať.

Tým, že si chránite súkromie, však môžete poskytnúť podnet na rôzne špekulácie o vašej osobe…
Tie špekulácie trvajú už dva roky. Nemienim však vyvracať fámy o tom, že nie som homosexuál, tým, že sa ožením… No niektorí sa aj oženia a potom to zle dopadne… To je už iný príbeh a problém tých ľudí… (smiech)

A doma vás mamička nenabáda, že by ste sa už mali oženiť, veď čo nevidieť tridsiatka na krku?
Keď som mal asi desať rokov, chcel som si zobrať za ženu svoju sesternicu. Táto správa vyvolala v rodine mierny rozruch… A keď mnou riadne švihala puberta, vyhlásil som, že moji rodičia mi na svadbu nepôjdu, ožením sa v rifliach a v tričku a potom pôjdeme s mojou manželkou na pizzu a rodine to len oznámime. Takže mama vždy spozornie, keď spomeniem, že som bol na pizzi…

Klasická svadba, to asi nebude nič pre vás?
Nie, svadby nemám rád a takisto na ne nerád chodím. Možno raz zmením názor, netvrdím, že nie. Rozhodne sa však nevidím ako ženích pred oltárom… Páčia sa mi páry, ktoré žijú „na divoko“ a sú v pohode. Momentálne túto oblasť svojho života neriešim, ale do budúcnosti nič nevylučujem. Keď do roka stretnem osobu s opačným názorom, môže sa stať všeličo, veď čo to s tým človek narobí, keď je zamilovaný. Aj v mojom prípade platí: nikdy nehovor nikdy…