„Slovenské rádia som vyhodil zo života“

Zdroj: kultura.pravda.sk
Dátum: 12. január 2007

Je Pyco superstar?
Neviem. Pyco je postava, ktorú aktuálne hrám pri moderovaní veľkolepých vysokorozpočtových projektov. Pyco si žije v televízii svoj život a doma je to Martin Rausch. Pyca doma neriešim.

Vnímajú vďaka tomu ľudia Pyca skreslene?
Nie. Ľudia poznajú Pyca, ktorý im bol od začiatku predstavený, ten pre nich stále funguje. A skutočný Martin Rausch nemá dôvod byť doma tým istým, čím je pred kamerou. V civile sa oveľa menej usmievam, menej rozprávam, veľa vecí ma hnevá, ale pred kameru to nenosím. To nikoho nezaujíma. Takže mám pocit, že Pyco nie je skreslený. Vznikol pre rádio a televíziu a je taký, aký v nich je.

V rozhovoroch stále zdôrazňujete, že sa necítite byť moderátorom. Kedy sa tak začnete cítiť?
Pracujem ako moderátor, ale necítim sa ním byť. Viac ma oslovuje práca redaktora. Nemám pocit, že by som ako moderátor mohol alebo chcel niečo ukázať. Skôr sa považujem za sprievodcu, výpravcu, ako to raz povedali iní na adresu iného. Robil som množstvo programov, v ktorých som bol naozaj výpravca. Nič viac. Jediné, v čom som sa naozaj cítil dobre, bol Slávik. To bol konečne program, kde som neriešil, že tam je kdekto a hovorím kdečo. Hudbu mám oveľa radšej ako spoločenský tanec. A neprekážalo mi, že ide o anketu popularity. Hudba sa má robiť pre ľudí. Keď v diváckom hlasovaní vyhrá nech aj Jožko Mrkva z Dolnej Hornej, rešpektujem vox populi.

Katolícke noviny vás citovali: „Čo chcú diváci, to je sväté.“ Myslíte si to?
To som asi povedal v televízii. Platí to aj na normálnom trhu v supermarketoch – čo chce zákazník, to je predávané a žiadané, čiže metaforicky povedané, sväté.

Mala by televízia ponúkať divákom to, čo chcú?
Do istej miery áno. Samozrejme, diváci si vyberajú z toho, čo sa im ponúka. Keby teraz bola šou o bungee jumpingu, tancovaní a krasokorčuľovaní a najúspešnejší je bungee jumping, tak bude trend, že diváci chcú vidieť celebrity skákať bungee jumping.

Nie je nebezpečné dávať divákom to, čo chcú?
To je otázka pre televízie. Keď vás neoslovuje to, čo sa masovo ponúka alebo je masovo úspešné, tak si viete nájsť cestu, aby ste boli spokojný. Nelipnem na televízii a nepozerám ju každý deň. Keď si niečo pozriem, tak čisto aby som bol v obraze. Nekonzumujem všetko, čo mi ponúkajú. Keď mám pocit, že si chcem prečítať knihu, ktorú u nás nedostanem, tak si ju pôjdem kúpiť do Viedne alebo si ju objednám cez internet. Film aj televíziu si takisto môžem pozrieť na internete. Ľudia, ktorí sedia doma a žalostne plačú nad tým, že televízia im neposkytuje, čo chcú, často len obhajujú vlastnú lenivosť ísť za tým, čo chcú.

Pochybujete o sebe niekedy?
Ako moderátor o sebe pochybujem zakaždým, keď sa niečo začína a končí. Vždy si potrebujem všetko, čo som odmoderoval, spätne pozrieť, lebo sa potrebujem vidieť, ako to vyzeralo – tu si neverím takmer v ničom. Potrebujem spätnú väzbu. Keď som ešte robil v rádiu, tak som si prvý rok, dva, pravidelne nahrával relácie, aby som vedel, kedy som už prekročil hranicu, ktorá nie je vhodná. To je pre mňa alfa a omega moderovania – kontrolovať sám seba.

Potrebuje sa moderátor vedieť predať?
Moderátor sa nemusí predávať, ak nemá úmysel sa inak speňažiť. Príde projekt a ja ho môžem prijať alebo odmietnuť. A keď ho prijmem, tak súčasťou prijatia je podpora projektu. Ale že by som sa k tomu musel špeciálne predávať, to nie. Ani to pravdepodobne nebudem robiť, ak napríklad nebudem chcieť uviesť na trh vlastný parfum. Vtedy sa začnem medializovať: Kúpte si môj parfum, lebo krásne vonia a budete voňať ako ja. A zarobím na tom veľké peniaze.

Chcete uviesť svoj vlastný parfum?
Nie, to bol len príklad. Nie som v tej sfére, aby som mal vlastný parfum.

Máte moderátorský sen? Napríklad vlastnú talkshow?
Som málo komunikatívny. S ľuďmi, s ktorými sa poznám, komunikujem viac, ale nerád exhibujem pred kamerami. Talkshow asi nie je formát pre mňa. Neviem dobre viesť diskusiu a niekedy mám pocit, že ani neviem, čo sa chcem spýtať, alebo sa nemám čo spýtať. Skôr si viem predstaviť, že by som na niečom spolupracoval redaktorsky, produkčne či dramaturgicky. Mnohým sa to zdá smiešne, ale mňa za posledné dva roky najviac bavila práca na Neveste pre milionára, kde som robil hudobného dramaturga.

Čo je pre vás príťažlivé na televízii?
Peniaze.

Pre mnohých moderátorov je televízia drogou. Pre vás?
Nie. Najskôr som nechcel robiť ani SuperStar, pretože som mal problém so samotným formátom. Potom som počítal. Pracoval som trinásť či štrnásť rokov v rádiu, tridsať dní do mesiaca a mal som z toho peniaze, ktoré mi stačili ledva na hypotéku a benzín. Vypočítal som si, že sa oplatí robiť štyri mesiace projekt, pri ktorom sa moja tvár dostane medzi ľudí, takže prídem o akékoľvek súkromie a depresívny nákup v supermarkete sa bude spájať s tým, že podpisujem autogramy, ale zároveň sa mi podarí zarobiť toľko, čo v rádiu za rok. A potom si môžem urobiť voľno, cestovať a užívať si úplne normálny život. Rád pracujem sezónne a televízia mi to umožňuje.

Zahrajme sa na asociácie. Čo sa vám vybaví, keď sa povie Laurel a Hardy? Detstvo. A televízia, ktorú som sledoval. Veľa som pozeral ORF, lebo to bol jediný zahraničný kanál, ktorý sme chytali počas totality. Často tam chodil animovaný seriál Die Maus, Tom a Jerry aj Laurel a Hardy. Obľúbil som si ich asi rovnako.

Keď sa povie Jiřina Bohdalová a Vladimír Dvořák?
Tiež detstvo. Vždy keď chodilo Televarieté, sedel som pred obrazovkou. Jiřinu som zbožňoval preto, že mala stále v ruke vreckovku a páčilo sa mi, ako sa s Dvořákom doberali. Aj keď som bol iba dieťa, oslovovalo ma to. Vždy, keď sme s Adelou potom išli na pódium, hovoril som jej, že by som pre malé deti chcel byť tým, čím bola pre mňa Bohdalová s Dvořákom.

Keď sa povie Pyco a Adela, čo sa vám vybaví ako prvé?
Práca.

Nechýbala vám Adela na Slávikovi?
Keby Slávika moderovala Adela, ani ja jej nechýbam. Počas večera sa tam premelie kopa ľudí, takže dvaja moderátori by boli na ťarchu.

Vedeli ste výsledky dopredu alebo ste sa ich dozvedali až na pódiu?
Vedel som výsledky kategórií, ktoré boli na generálke všeobecne známe, ako Rádioslávik, ktorý je štatisticky jasný a priznám sa, že som vedel aj metlu roka. Inak som nepoznal nijaký výsledok. Ani ma veľmi nezaujímali. Napríklad to, že Kuly plakal, som si uvedomil, až keď som to videl na DVD o dva dni neskôr. Pretože keď víťazi preberali ceny, tak som vždy cúvol mimo obraz a vzadu som už riešil, čo má byť ďalej. Takže som veľmi slabo vnímal, kto vyhral. Mal som dokonca problém spočítať, koľko mal Cmorik cien vo chvíli, keď som to chcel povedať.

Prekvapil vás niekto príjemne na Slávikovi?
Príjemne ma prekvapil Desmod. Nie som ich typický poslucháč. Slovenské rádiá som vyhodil zo svojho života, za posledný rok som nijaké nepočúval, takže som ani nepoznal pesničku, ktorá vyhrala Rádioslávika. Ale mám veľmi rád hutný silný chlapský Kulyho hlas, ktorý využíva najsprávnejšie, ako vie. Takže aj keď nie som fanúšik, uznávam, že Desmod si zaslúžili vyhrať, plus keď to bol symbolický zlom v danej kategórii. A prekvapilo ma, aj keď si hovorím, že konečne, že Katka Knechtová stúpla ako speváčka. Považujem ju za jeden z najlepších hlasov, interpretačne aj farbou, za posledné tri roky ma dostala takmer všetkým, čo naspievala a veľmi sa mi páči aj jej nešoubiznisová povaha.

Skončilo sa Let s Dance, máte za sebou aj silvestrovský program. Čo ďalej?
Mám definitívne novoročno-jarné voľno a čo bude ďalej, neviem. Momentálne ešte nemám nijaké rozhovory o tom, čo by som mal moderovať tento rok. Nejaké projekty sa plánujú aj mimo televízie, ale o tom je ešte zavčasu rozprávať. Po kolotoči povinností sa opäť môžem venovať sebe a viesť normálny život – vstanem, dám si kávu, nakúpim si, prečítam si knihu.

Čo SuperStar 3?
Neviem.

Takže ste otvorený tejto možnosti?
Som otvorený akémukoľvek stretnutiu. Závisí od toho, či je televízia schopná prijať formát, ktorý sa od jednotky a dvojky niekam posúva. Dvojka sa mi moderovala oveľa lepšie vďaka tomu, že štáb vedel, do čoho ideme. Rád by som v budúcnosti pracoval s Adelou. Keby bola trojka SuperStar dramaturgicky alebo koncepčne postavená tak, že je to oproti prvým dvom ročníkom moderátorská výzva, tak by som to možno aj prijal. Keď som už dva razy vstúpil do tej istej rieky, tretí raz ma to nezabije.

Na SuperStar do vás vraj s Adelou triafali plyšákmi, máte iný nepríjemný zážitok v súvislosti so SuperStar alebo všeobecne s popularitou?
Nechcem sa tváriť, že popularita mi ubližuje alebo tým trpím. Každý, kto túto prácu robí, tak do istej miery predpokladá, že ak nejaký projekt vyjde, tak bude veľmi nenávidený alebo veľmi populárny. Oboje môže trvať veľmi krátky čas. Beriem to ako protipól toho, že môžem robiť sezónne a potom oddychovať. Nepríjemné však je, keď niekedy deti, ktoré podľahnú celej tej mánii, nepoznajú hranicu a nielenže mi vyvolávajú, ale dostávam aj naozaj nemiestne návrhy od dvanásťročných dievčatiek. Keby som bol ich rodič, tak ich veľmi „spucujem“, za to, ako sa dokážu hádzať k nohám niekomu, koho si zidealizovali vďaka trom týždňom na obrazovke.

Tvrdíte, že nemáte moderátorský vzor, máte názor na slovenských televíznych moderátorov?
Nemám pocit, že sa naša „scéna“ odlišuje od okolitých krajín. Vždy je to o tom, do akej miery režisér pochopí, čo chce od moderátora. Mal som obrovské šťastie, že som natrafil na Petra Nuneza, ktorý po mesiaci pochopil, že prestávam byť v strese, len čo viem, že mám za sebou ľudí, ktorí mi dôverujú. Čoraz viac sa uprednostňuje prirodzená reakcia moderátorov, čo je možno to, na čom s Adelou stojíme. Nemáme nič viac, než ktokoľvek iný, aj keď si to mnohí často mylne myslia. Len skrátka nie sme umelí, nečítame texty, a teda sme bližšie k normálnemu človeku. Tým sme zrazu iní, pretože dosiaľ nebol v televízii priestor pre tých, ktorí sa vyjadrujú úplne normálne, bez toho, aby mali niečo vopred pripravené. Nie sme ani humoristi, ktorí majú nacvičené vtipy vrátane reakcie.

Nie je to niekedy stresujúce, že neviete, ako to vypáli?
Skôr by som bol v strese, keby som vedel, že mám povedať niečo, čo sa má nejako vyvrbiť, musí to vyznieť vtipne. Bol by som veľmi stresovaný, keby som musel dodržať veľký scenár.

Neuvažujete o návrate do rádia?
Strávil som tam celú mladosť, sedem dní v týždni, pomaly dvanásť hodín denne. Po desiatich rokoch som zistil, že mám v mobile samých kolegov a nijakých kamarátov. Rádio som stopol, a keď sa skončí televízny projekt, ktorý ma vyťažoval, zrazu môžem viesť normálny život – ísť do kina, stretnúť sa s kamarátmi… Preto sa nehrniem naspäť do rádia. Navyše slovenský rádiový trh ma už veľmi neoslovuje. Posledné dva tri-roky prichádzam o ilúzie. Rádio ako médium má spríjemniť deň, neublížiť, nevzdelávať, a najmä nešíriť nič okrem dobrej nálady. V rádiu som mal vždy redaktorské relácie, kde bolo mojím zámerom ponúknuť ľuďom novú hudbu, aby niečo spoznali. Vysielal som vo večerných časoch a v off time a mám pocit, že to už úplne vymizlo. Nemám ambíciu ísť moderovať denné bloky, kde sa ozvem dva razy za hodinu, zaželám pekný deň, poviem počasie a k tomu dám jeden lacný vtip, len aby som bol v rádiu. Komerčné rádiá musia byť masovo zamerané. Ale práve preto, že sú masovo zaujímavé, tak v čase off time by mali poslucháčom ponúkať aj niečo iné ako zvyšných dvadsať hodín počas dňa. A to v slovenských komerčných rádiách chýba